Poloha obce Obec Kusín leží na južnom úpätí Vihorlatských vrchov, v údolí potoka Kusín, blízko vodnej nádrže Zemplínska šírava, približne 15 kilometrov od okresného mesta Michalovce. Nadmorská výška v strede dediny dosahuje hodnotu 116 metrov nad morom (n. m.), celková výmera obecného chotára predstavuje 9 815 219 m2.
Do katastra obce Kusín (poloha „Hradek“) niektorí archeológovia lokalizujú „slovanské hradisko“ z obdobia včasného stredoveku. Archeologička Zemplínskeho múzea v Michalovciach – PhDr. Lýdia Gačková – okrem iného uvádza: „Nad obcou Kusín, v lesoch Vihorlatu, bol v 70-tych rokoch 20. storočia uskutočnený prieskum a pokusný výskum na mieste predpokladanej lokality z obdobia včasného stredoveku.“ Povrchovým zberom i z pokusných sond sa podarilo získať praveký črepový materiál z mladšej doby bronzovej a zlomky slovanskej keramiky.
Bitka pri Moháči v roku 1526 predstavovala dôležitý medzník v našich dejinách – uhorské vojsko bolo vtedy porazené Turkami a na kráľovský trón zasadol rod Habsburgovcov. Obec Kusín v tomto období administratívne patrila do Užskej stolice (dnes je už rozdelená slovensko-ukrajinskou štátnou hranicou – jej prevažne hornatá časť sa rozprestiera na území Ukrajiny, Slovensku patrí len menšie územie s mestečkami Sobrance a Veľké Kapušany). Stoličným centrom bol pôvodne Užský hrad, neskôr sa ním stalo mesto Užhorod. V erbe stolice sa nachádzala postava mladého šľachtica, ktorý v pravej a ľavej ruke držal po 3 klasy obilia. Koncom 16. storočia patril Kusín – ako súčasť panstva Jasenov – medzi stredne veľké dediny.
V roku 1599 sa tu nachádzalo 21 obývaných poddanských domov a príbytok šoltýsa. Poddaní sa venovali najmä poľnohospodárstvu – obrábali pôdu a chovali hospodárske zvieratá (hovädzí dobytok, kone, ošípané, ovce, kozy) či hydinu (sliepky, husi, kačky). V 16. storočí tu bolo rozšírené aj vinohradníctvo (najlepšia úroda hrozna bola zaznamenaná v roku 1560 – vyprodukovať sa vtedy podarilo celkovo 3 150 holieb vína). Remeslom (mlynárstvom, kováčstvom alebo kolárstvom) sa v obci, resp. v blízkom okolí zaoberalo iba niekoľko ľudí.
V roku 1607 sa v Michalovciach stretli dvadsiati siedmi šľachtici z okolia, aby prijaliurčité normy správania sa svojich poddaných (platilo to teda aj o poddaných z Kusína). Výsledkom bolo 16 bodov – morálnych nariadení, ktorých dodržiavanie mali kontrolovať určení zemepáni (v prípade ich porušenia boli stanovené rozličné sankcie – finančné či rôzne iné). Podľa týchto ustanovení sa mali poddaní napr. každú nedeľu a vo sviatočné dni zúčastňovať bohoslužieb, nesmeli pracovať v nedeľu, po deviatej hodine večer (po večierke) sa nemali potulovať alebo predávať alkohol, nesmeli do svojich domov vpúšťať kartárov či hráčov s kockami, po zotmení mali chodiť s lampášom, sedliaci nesmeli chytať ryby alebo zajace, mäsiari boli povinní starať sa o dostatok mäsa v dedine alebo remeselníci, ktorí išli na jarmok, museli počas tzv. suchých dní zaplatiť clo. V každej dedine sa tiež mala nachádzať škola, musel byť vystavaný kostol a vyčlenený cintorín. Okrem toho si obyvatelia mali každoročne voliť richtára, ktorému by sa zodpovedali za svoje činy. Prísne tresty boli stanovené aj pre bohorúhačov – človek, ktorý sa takto previnil, mal byť posadený do klady a pranierovaný pred vstupom do kostola.
V roku 1711 bol uzavretý Satmársky mier – zmluva medzi Habsburgovcami a povstalcami obsahovala všeobecnú amnestiu pre účastníkov povstania, vrátenie ich majetkov (ale až po zložení prísahy vernosti panovníkovi) a garantovala nezmenenú platnosť náboženských zákonov. V monarchii tým začalo obdobie postupnej konsolidácie vnútropolitickej situácie. Začiatkom 18. storočia (konkrétne v roku 1715) bývali v Kusíne členovia štyroch poddanských domácností (nízky počet dedinčanov bol zapríčinený častými útekmi, resp. veľkou úmrtnosťou). „Hlavami“ týchto rodín boli František Fedorcsak, Andrej Fenczik, Mikuláš Hlavanics a Lukáš Kozak (podľa národnosti išlo o Slovákov, resp. „Ruthénov“).
Až do roku 1918 sa názov obce v písomnostiach uvádzal v podobách „Kuszin“, „Kusýn“, od roku 1907 pod oficiálnym názvom „Harapás“. Administratívno-správne patrila dedina krátky čas do tibavského a zalužického slúžnovského okresu Užskej župy, neskôr dlhšie obdobie do sobranského slúžnovského okresu.
V roku 1848 uhorský snem zrušil v krajine poddanstvo – zanikli tým roboty a iné poddanské povinnosti, bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok. O niekoľko rokov neskôr pôvodne urbárska pôda prešla do vlastníctva jednotlivých roľníkov. Šľachta si vlastníctvo pôdy udržala i v tomto období a pozemky obhospodarovala vo vlastnej réžii – dovtedy existujúce panské hospodárske celky („majere“) sa však postupne začali meniť na „panské veľkostatky“. Všetci obyvatelia sa oficiálne stali osobne i majetkovo slobodnými. K zmenám v Užskej župe – v porovnaní s inými časťami Uhorska – dochádzalo len veľmi pomaly. Sedliakom bola ponúknutá možnosť odkúpiť si pôdu, ktorú dlhé roky obhospodarovali, a chudobnejší obyvatelia (bývalí želiari a podželiari) začali pracovať ako robotníci na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí, resp. na statkoch tunajších bohatších gazdov.
V roku 1851 rozsiahle majetky v obci – tak, ako predtým – vlastnili členovia rodín Waldsteinovej, Draveckej a Semereovej. Kusínčania mohli v tomto období využívať i služby pošty – najbližší poštový úrad sa však nachádzal až v Michalovciach, resp. Sobranciach. Podľa katastrálnej mapy obce z roku 1863 sa jednotlivé časti chotára volali „Babej“, „Černa voda“ (potok), „Do blatca koncom“, „Do černej vody koncom“, „Dohan“, „Dolu koncovki“, „Drinik“, „Drinini“, „Hradok“, „Hreble“, „Hrun“, „Kleno hrun“, „Kolibov krjak“, „Libna potok“ (potok), „Lišakovec“, „Maly jarok“, „Na kutach“, „Niže mosta“, „Ostri“, „Perekop“, „Pod bohačom“, „Pod drininami“, „Postredna“, „Prihlavki“, „Rakocki kamen“, „Romočov“, „Stary paseki“, „Stupiska“,„Ubrežskij pešnik“, „Valalski potok“ (potok), „Vyše mostka“, „Za blatcom“ a „Za humne“ (všetky chotárne časti boli na mape zapísané azbukou).
Hlahol chrámových zvonov dňa 14. marca 1939 oznámil vznik nového Slovenského štátu. Konali sa tiež verejné zhromaždenia, na ktorých inteligencia (notári, farári, učitelia) oboznamovala občanov so zmenenou spoločenskou situáciou. O 9 dní neskôr armáda horthyovského Maďarska zaútočila na najvýchodnejšiu časť Slovenska, čím začala tzv. Malá vojna. Po skončení bojových akcií bol 4. apríla 1939 podpísaný Protokol o hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom – podľa neho maďarský štát získal aj 41 obcí v okrese Sobrance (samotný okres potom zanikol a obec Kusín bola pričlenená k okresu Michalovce). Po vyhlásení samostatného štátu si prívrženci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a členovia Hlinkovej gardy (HG) ešte viac upevnili svoje mocenské pozície na regionálnej i celoštátnej úrovni – oponenti režimu boli preverovaní a prenasledovaní.
Dňa 1. septembra 1939 hitlerovské Nemecko napadlo Poľsko, čím začala druhá svetová vojna. V súvislosti s vypuknutím vojnového konfliktu viacerí muži (i z Kusína) žiadali Všeobecnú poradnú oslobodzovaciu komisiu pri Okresnom úrade (OÚ) v Michalovciach o odklad nástupu na činnú vojenskú službu (vojenského ťaženia proti Poľsku sa totiž zúčastnili aj vojaci michalovskej posádky). Cez okres tiež prechádzali nemecké vojenské transporty a kolóny.
Od 1. januára 1940 bol Kusín (ako súčasť okresu Michalovce) pričlenený k novovytvorenej Šarišsko-zemplínskej župe so sídlom v Prešove. V tom istom roku sa znova uskutočnilo sčítanie obyvateľstva – v Kusíne bývalo 406 ľudí, v národnostnej a náboženskej štruktúre sa nič podstatné nezmenilo. O politických, národnostných, náboženských a hospodárskych pomeroch v okrese podával nadriadeným orgánom pravidelné hlásenia michalovský okresný náčelník. Zo situačných správ Štefana Velgosa, ktoré v mesiacoch máj – august 1941 podal na Ústredie štátnej bezpečnosti v Bratislave, sa môžeme napr. dozvedieť, že v okrese „nebola zaznamenaná žiadna rozvratná protištátna činnosť“ – náčelník upozornil i na „zvýšené znepokojenie židovského obyvateľstva“. V hlásení za mesiac august 1941 funkcionár konštatuje „veľkú nespokojnosť roľníctva s nízkymi cenami obilia“ (cena pšenice totiž klesla o polovicu – cena jedného páru čižiem potom zodpovedala cene dvoch metrických centov pšenice). K zhoršeniu životných podmienok obyvateľstva prispela aj katastrofálna neúroda poľnohospodárskych plodín v tom istom roku. Oslobodenie Začiatkom augusta 1944 Župný úrad v Prešove vydal vyhlášku, podľa ktorej bol v obciach Šarišsko-zemplínskej župy nariadený zákaz nočného vychádzania.
Od 4. augusta 1944 bolo územie župy označené za operačné pásmo, koncom tohto mesiaca úrady prikázali jednotlivým dedinám ubytovať nemeckých vojakov v čase potreby (predstavitelia obcí boli zároveň informovaní o tom, že ak nemeckí vojaci chcú od miestneho obyvateľstva potraviny či krmoviny, musia predložiť povolenie od nemeckých armádnych zásobovacích skladov). Koncom septembra 1944 notárske úrady v rámci ochrany civilného obyvateľstva (na základe úradného prípisu z vyšších miest) nariadili v jednotlivých dedinách zhotoviť vhodné kryty, zatemniť všetky okná, ďalej zakázali lúpať kukuricu, pohybovať sa mimo obydlí po zotmení a vyháňať dobytok do záhrad a polí po súmraku. Každá domácnosť si okrem toho musela pripraviť vodu, piesok, lopatu, sekeru, „kľuku“, rebrík a iné potrebné náradie na hasenie prípadného požiaru.
Dňa 28. októbra 1944 obsadili niekoľko podvihorlatských dedín (medzi nimi aj Kusín) partizáni – velenie nemeckej armády na uvedenú skutočnosť odpovedalo represiami (30. októbra 1944 napr. maďarskí vojaci podpálili v Kusíne 12 domov a 70 humien). Obec Kusín bola oslobodená vojakmi sovietskej Červenej armády dňa 25. novembra 1944. Vojnové udalosti dodnes pripomína pamätník ôsmim obyvateľom Kusína, ktorí boli nezmyselne zabití na Bielej hore (pri Michalovciach) v novembri 1944 (išlo o Pavla Brezoviča, Juraja Džubu, Františka Halapiho, Andreja Hlaváča, Jána Hlaváča, Juraja Hrica, Michala Plešu a Pavla Prokopa).
English contact
